Ahoj, dedo. Včera som náhodou začula rozhovor dvoch pánov pri kávičke. Jeden z nich sa spýtal: „Kto už dnes číta knihy?“ V duchu som sa usmiala som sa, rozhodne ja čítam – a to od detstva. Najradšej som mala disneyovky.  V škole som síce povinné čítanie veľmi nemusela – asi preto, že bolo povinné. No paradoxne, vekom som sa k tým knihám postupne vrátila a prečítala si ich aj tak. Spomínam si aj na druhého dedka Palina. Miloval „zelenú knižnicu“ – kriminálne príbehy. Niekedy mal rozčítaných päť kníh naraz a ja som nechápala, ako si to všetko pamätá. Vieš čo, dedo? Dnes to robím podobne. I keď predsa len trochu…

Ahoj, dedo. Píšem ti, lebo sa potrebujem porozprávať. O tomto svete, v ktorom žijeme. Ako sa to vlastne stalo, že je takýto? Čo je to za dobu? A nie, nemyslím teraz covid. Som jediná, kto má takýto pocit? Alebo sa tak cíti viac ľudí? Neviem… Len viem, že nám všetkým chýba kúsok empatie. Vlastne nie kúsok – obrovský kus. Správame sa k sebe zle, reagujeme negatívne, častokrát bez dôvodu. Prečo je to tak, dedo? Odpoveď hľadám už dlho… a stále ju nenachádzam. Dnes napríklad – otvorím Instagram a vidím, ako jedno dievča z módneho profilu zdieľa svoje pocity. Hovorí o negatívnych komentároch od ľudí, ktorí ju sledujú. A ja sa…

Ahoj, dedo. Dnešný článok bude o tebe. Nedávno som pozerala rozhovor, v ktorom hosťke položili otázku: „Ak by si mohla stráviť jeden deň s ktoroukoľvek osobou – zo súčasnosti alebo minulosti – koho by si si vybrala?“ Ona sa nad odpoveďou dlho zamýšľala. Ja by som neváhala ani sekundu – bol by si to ty, môj dedo Štefan. Moje detstvo si pamätám len matne, no teba si viem vybaviť do najmenších detailov. Dokonca si spomínam aj na tvoju vôňu. Chýbaš mi… každý deň, aj po všetkých tých rokoch, čo tu už s nami nie si. Bol si skvelý muž. Pamätám si ťa ako láskavého, vysokého človeka s veľmi veľkými, zrobenými…