Kto už dnes číta knihy?
Ahoj, dedo. Včera som náhodou začula rozhovor dvoch pánov pri kávičke. Jeden z nich sa spýtal: „Kto už dnes číta knihy?“ A tá veta mi zostala v hlave. Vieš, ako to mám – niekedy stačí jedna úplne obyčajná veta a ja nad ňou premýšľam ešte pol dňa.
Ja, dedo. Ja ich stále čítam. A dúfam, že nás je ešte veľa.
Keď na chvíľu prestane existovať svet okolo
Možno som v tomto trochu staromódna. Mám rada knihy. Skutočné knihy. Také, ktoré vezmeš do ruky, otvoríš a na chvíľu prestane existovať všetko okolo teba. Mám rada ten pocit, keď sa začítam a zrazu zistím, že prešla hodina. Poviem si „ešte jednu kapitolu“ a o polnoci zisťujem, že som ich prečítala päť.
A vieš, čo mám na knihách asi najradšej? Že odo mňa nič nechcú. Nepípajú, nesvietia ani ma neupozorňujú, že niekto niečo pridal. Nesnažia sa ma presvedčiť, že musím niečo vidieť práve teraz, pretože o pätnásť sekúnd to zmizne. Jednoducho tam sú a pokojne čakajú, kým ich otvorím.
Možno práve preto ich dnes potrebujem ešte viac ako kedysi.
Naozaj nemáme čas čítať?
Žijeme totiž strašne rýchlo, dedo. Niekedy mám pocit, že už ani nevieme byť chvíľu len tak. Bez telefónu. Bez hudby. Bez televízora. Bez toho, aby sme niečo kontrolovali. Stačí, že pár minút stojíme v rade, a už vyťahujeme mobil. Sadneme si do autobusu – mobil. Na niekoho čakáme – opäť mobil. A večer si ľahneme do postele a posledné, čo vidíme pred spaním, je zase obrazovka.
Naozaj nemáme? Alebo sme si len zvykli zapĺňať každú voľnú minútu niečím iným?
Aj ja trávim na telefóne viac času, ako by som chcela. Občas sa pristihnem pri tom, že bezmyšlienkovito prechádzam obsah, ktorý si o päť minút ani nepamätám. Jedno video, druhé, tretie… a zrazu prešla polhodina.
Pri knihe je to však iné. Kniha ma prinúti spomaliť. Nemôžem ju „prescrollovať“ a po troch vetách čakať ďalší desaťsekundový príbeh. Musím zostať. Čítať. Predstavovať si. Premýšľať. A možno práve preto sa mi páči.
Miesto, kam sa môžeme na chvíľu schovať
Vieš, dedo, knihy mi dali možnosť prežiť životy, ktoré nikdy nebudú moje. Bola som na miestach, na ktoré sa možno nikdy nedostanem. Spoznala som ľudí, ktorí nikdy neexistovali, a napriek tomu som za nimi po poslednej strane smútila.
Niekedy som knihu zavrela a ešte niekoľko dní som nad ňou premýšľala. Inokedy som nechcela dočítať posledných desať strán, pretože som jednoducho nechcela, aby sa ten príbeh skončil. Je zvláštne, koľko emócií dokáže človek vložiť medzi dve obyčajné knižné dosky.
A potom niekto pri káve povie: „Kto už dnes číta knihy?“ Možno viac ľudí, ako si myslíme. Možno menej ako kedysi. Neviem. Napriek tomu by mi bolo ľúto sveta, v ktorom by sme jedného dňa prestali čítať úplne.
Pretože kniha nie je len príbeh. Niekedy je únikom, inokedy odpoveďou. Dokáže nám ukázať, že to, čo práve prežívame, už pred nami prežíval niekto iný. A niekedy je jednoducho miestom, kam sa môžeme na chvíľu schovať pred svetom.
Vieš, čo by ma zaujímalo, dedo? Čo by si čítal dnes ty. Ktorú knihu by som ti kúpila a či by sme mali rovnaký vkus. Možno by si mi niektorú vrátil so slovami, že to bola úplná hlúposť. Alebo by si mi zavolal a povedal: „Túto si musíš prečítať.“
Také obyčajné veci mi chýbajú najviac. Rozhovory, ktoré sme už nestihli. Otázky, ktoré som ti nestihla položiť. A všetky tie maličkosti, pri ktorých si dnes poviem – toto by som chcela povedať dedovi. Tak ti o nich aspoň píšem.
A knihy? Tie budem čítať ďalej. Aj keby sa ma raz niekto spýtal: „Kto už dnes číta knihy?“
Ja, dedo. Ja ešte áno.
PS: Chýbaš mi, dedo! Každý deň, čo žijem bez teba ❤️