Vlastný svet

Ahoj, dedo. Píšem ti, lebo sa potrebujem porozprávať. O tomto svete, v ktorom žijeme. Ako sa to vlastne stalo, že je takýto? Čo je to za dobu? A nie, nemyslím teraz covid. Som jediná, kto má takýto pocit? Alebo sa tak cíti viac ľudí? Neviem… Len viem, že nám všetkým chýba kúsok empatie. Vlastne nie kúsok – obrovský kus. Správame sa k sebe zle, reagujeme negatívne, častokrát bez dôvodu. Prečo je to tak, dedo? Odpoveď hľadám už dlho… a stále ju nenachádzam.


Dnes napríklad – otvorím Instagram a vidím, ako jedno dievča z módneho profilu zdieľa svoje pocity. Hovorí o negatívnych komentároch od ľudí, ktorí ju sledujú. A ja sa pýtam: Prečo ju sledujú, keď ju chcú len urážať? Načo míňať energiu na profily, ktoré ich rozčuľujú? Načo reagovať negatívne, keď môžu jednoducho odísť a nesledovať ich životy?


Ja to mám tak. Nesledujem ľudí, ktorí ma nezaujímajú alebo mi nedávajú zmysel. A už vôbec na nich nereagujem zle. Nesúhlasím so všetkým, čo kto povie alebo pridá – ale veď tak je to správne. Každý má právo na svoj názor, ale nie každý má právo prísť na tvoj profil a komentovať negatívne.

Priznám sa, dedo – pred pár mesiacmi som si poriadne pretriedila zoznam sledovaných účtov. Hlavne módnych. Nechcem sa nikoho dotknúť, ale prestalo ma baviť pozerať na tony oblečenia spotrebované jednou ženou, trojnásobné prezliekanie za deň a neustále odporúčania, čo si kúpiť. Nie, ďakujem. Radšej sledujem obsah, ktorý má pre mňa zmysel. Ale! Ak niekoho móda baví a nachádza v nej radosť – nech si také účty sleduje. Nemyslím si, že treba dať hromadný „unfollow“. Aj ja sledujem pár módnych účtov, ale len tie, ktoré majú dušu a nie sú len o nekonečných spoluprácach. Každý si predsa vyberá sám. Moja zásada je jednoduchá – sleduj profily, ktoré ti robia deň krajším.


Vieš, čo mi ale chýba najviac, dedo? E M P A T I A. Všade. V živote, v práci, na internete, na sociálnych sieťach… úplne všade.

Občas mám pocit, že som sa narodila v zlej dobe. Zamýšľam sa nad tým už dlho, a počas pandémie ešte viac. Udivuje ma, koľko zla je v ľuďoch. Prečo sa človek predtým, než zareaguje, nezamyslí? Prečo sa nevžije do pocitov iného, skôr než z fiktívneho účtu odsúdi jeho prácu? Kde hľadať odpoveď, dedo?


Máš pocit, že kladiem veľa otázok? Ver mi, je ich ešte oveľa viac… Ako vrátiť medzi ľudí empatiu? Ako zlepšiť vzťahy? Prečo je toľko nenávisti a zla? Prečo nedokážeme sústrediť energiu na niečo dobré? Prečo si namiesto kritiky radšej nepochválime navzájom prácu a nesnažíme sa robiť si život krajším?


Och, dedo… V mojom ideálnom svete by si tu bol so mnou. V ideálnom svete by sme si navzájom neubližovali, ale povzbudzovali sa. V ideálnom svete by sme si pomáhali, vcítili sa do kože druhého a nekritizovali tak rýchlo. V ideálnom svete by som ti nepísala tento list plný otázok…

PS: Chýbaš mi, dedo! Každý deň, čo žijem bez teba ❤️