Knižný kútik
Čítam. Hodnotím.
Odporúčam.
A občas aj neodporúčam.
Knihy, ktoré ma nadchli, sklamali alebo vo mne zostali ešte dlho po poslednej strane. Bez zbytočných omáčok – len moje dojmy a hodnotenie od 1 do 5.
Muž, ktorého asi poznám
Pre mnohých z nás je zdravie samozrejmosťou. Nepremýšľame nad tým, čo by sa stalo, keby sme ho stratili – a už vôbec si nevieme predstaviť, aké obrovské boje musia niektorí ľudia zvádzať každý jeden deň. Ja nie som výnimkou a táto kniha je pre mňa jednou veľkou pripomienkou.
Mike Gayle v tomto príbehu majstrovsky spája dva úplne odlišné životné osudy – Dannyho a Jamesa, bývalých spolužiakov z prestížnej školy.
James je úspešný, šarmantný a veľmi obľúbený. Mal všetko – kariéru, priateľov, celý život pred sebou. Až kým sa nestalo niečo, čo ho navždy zmenilo. Po nešťastnej udalosti je odkázaný na pomoc druhých a jeho svet sa náhle zrúti.
Danny bol kedysi veľkou nádejou, dnes je mužom na pokraji síl. Život mu nevyšiel tak, ako plánoval. Stratil sebavedomie, rodinu a nakoniec aj prácu. Z čistej zúfalosti prijíma ponuku, ktorá sa zdá byť len dočasnou záplatou. Práve táto práca mu však otvorí dvere k úplne novému životu.
Keď sa ich cesty po rokoch znovu skrížia, ani jeden netuší, že sa stanú navzájom svojimi záchrancami. Danny dostáva šancu získať späť stratenú dôstojnosť a James zisťuje, že aj keď telo zlyhá, sila ducha dokáže takmer nemožné.
Tento neuveriteľne silný a dojímavý príbeh vás prinúti spomaliť a zamyslieť sa. Čo je v živote skutočne dôležité? Koľko toho považujeme za samozrejmosť, kým nám to jediná chvíľa nevezme?
Mike Gayle opäť dokazuje, že patrí medzi autorov, ktorí dokážu v obyčajnom ľudskom príbehu ukázať veľkú odvahu, silu priateľstva a nádej.
Ak hľadáte knihu, ktorá vás chytí za srdce, rozosmeje, možno prinúti aj plakať a najmä vám pripomenie, že zázraky niekedy prichádzajú v podobe ľudí – toto je presne ona.
Hamnet
Hamnet od Maggie O’Farrellovej bol pre mňa ako hádanka, ktorú som postupne skladala. Spočiatku som sa v spleti postáv a časových línií cítila trochu stratená. Prvá polovica knihy bola pre mňa náročným orieškom, no rozhodla som sa nevzdať. A ukázalo sa, že to bolo správne rozhodnutie.
Vyrastá s pocitom, že je chybná, nežiadúca, priveľmi temná, priveľmi vysoká, priveľmi priečna, priveľmi zaťatá, priveľmi mĺkva, priveľmi podivná…
Keď som sa napokon v príbehu zorientovala, otvoril sa predo mnou fascinujúci svet alžbetínskeho Anglicka. Maggie O’Farrellová vykresľuje život Shakespearovej rodiny s takou citlivosťou a presvedčivosťou, až som mala chvíľami pocit, akoby som bola súčasťou ich príbehu.
A potom príde strata, ktorá všetko zmení. Smrť mladého Hamneta ma hlboko zasiahla. Práve v tejto časti pre mňa kniha získala svoju najväčšiu silu – v bolesti rodičov, v smútku, ktorý každý prežíva inak, aj v pripomienke toho, aká neuveriteľne krehká môže byť ľudská existencia.
Hamnet nie je kniha, ktorá si ma získala od prvej strany. Musela som si k nej nájsť cestu. O to viac však vo mne zostala po tej poslednej.
Ak hľadáte príbeh, ktorý vás emocionálne zasiahne a zároveň vás prenesie do sveta Shakespearovej rodiny, Hamnet rozhodne stojí za prečítanie. Začiatok vás možno trochu potrápi, ale odmena za vytrvalosť stojí za to.
Ak sa aj vám bude spočiatku čítať ťažko, dočítajte ju. Sľubujem, že nebudete ľutovať…
Posledné storočie
Čas je dôležitý. Touto vetou sa príbeh začína a tou istou vetou aj končí. A možno práve ona najlepšie vystihuje celú knihu.
Posledné storočie sleduje osudy Robina, Thes a Rebeky Grubberovej vo svete, ktorý už naplno pociťuje dôsledky klimatickej zmeny. Hladiny oceánov stúpajú, svet sa mení a vzniká tzv. Spoločenstvo so špeciálnymi tímami Alfa. Viac z deja vám však neprezradím…
Na príbehu sa mi páčilo najmä to, že klimatická zmena tu nie je len vzdialenou hrozbou či témou z titulkov správ. Je realitou, s ktorou musia postavy žiť a ktorá ovplyvňuje ich rozhodnutia aj budúcnosť. A práve takéto knihy podľa mňa dokážu pripomenúť, aký vážny problém klimatická zmena predstavuje.
Bez slova prikývla. Aj tak ňou lomcovala zlosť. Už to nebola len misia, ktorá mala rozhodnúť o jej budúcnosti. Bola to misia, ktorá mala odhaliť jej minulosť…
Posledné storočie sa číta veľmi ľahko. Dej prirodzene plynie a jednotlivé udalosti na seba dobre nadväzujú, takže som sa od začiatku nestrácala medzi postavami ani dejovými líniami – čo je pre mňa pri čítaní veľké plus.
Hoci podobnú fikciu bežne nevyhľadávam, tentoraz som spravila výnimku. A dobre som urobila.
Kniha ma nielen bavila, ale zároveň vo mne nechala nepríjemnú otázku: čo ak svet, ktorý dnes považujeme za fikciu, raz nebude až taký vymyslený?
Už teraz sa teším na pokračovanie…
Vivian
Nie všetky príbehy sú ľúbostnými príbehmi, nie všetky príbehy majú šťastný koniec. Môj príbeh je príbehom ženy, ktorá prežívala príbehy iných, pozerala sa bez toho, aby bola videná. Môj príbeh je príbehom tieňa.
V týchto vetách je podľa mňa ukrytá podstata celej knihy. A vlastne k nim ani netreba pridávať veľa „omáčky“.
Mám rada príbehy, pri ktorých sa počas čítania sama seba pýtam, o čom to vlastne celé je. Niekedy mám pocit, že je príbeh možno trochu slabší, inokedy stále skúmam, kam ma chce autorka zaviesť a čo mi chce povedať. A presne taká bola pre mňa Vivian.
Želám ti, aby ťa nikdy neopustila zvedavosť. Pozeraj sa na veci, ktoré vidia všetci, no pozeraj sa na ne inak, ako ich vidia ostatní. A vždy buď verná sama sebe.
Postupne som zbierala jednotlivé kúsky príbehu, premýšľala nad nimi a čakala, kam ma zavedú. A potom príde záver.
Zrazu sa všetko vyjasní. To, čo sa dovtedy mohlo zdať nenápadné alebo nejasné, dostane význam a jednotlivé kúsky skladačky do seba konečne zapadnú.
A práve tento moment mám na knihách veľmi rada – keď posledné stránky zmenia pohľad na všetko, čo som čítala pred nimi.
Vivian bola pre mňa veľmi príjemným, oddychovým čítaním, ktoré sa nikam neponáhľa, no napriek tomu vo mne po dočítaní zostalo.
Môj život, môj príbeh
Opäť jedna z tých kníh, pri ktorých sa človek pristihne, že premýšľa viac nad samotným životným príbehom než nad knihou ako takou.
To, čo Veronica v knihe Môj život, môj príbeh opisuje, je emotívne, miestami šokujúce a ťažko uveriteľné. Nie preto, že by príbeh pôsobil nereálne, ale preto, že je ťažké prijať predstavu, že niekto toto všetko skutočne prežil.
Veronica otvára dvere do svojho života a rozpráva o skúsenostiach, ktoré by nemal zažívať nikto – a už vôbec nie dieťa, ktoré potrebuje predovšetkým lásku, bezpečie a pocit, že niekam patrí.
V každej jednej modlitbe som začala hovoriť Bohu: Si mojím dlžníkom.
Kniha je napísaná veľmi jednoducho a priamo. Práve jej jednoduchosť spôsobuje, že sa číta rýchlo, hoci po literárnej stránke by som miestami ocenila väčšiu hĺbku a prepracovanejšie rozprávanie. Samotný príbeh je totiž natoľko silný, že by podľa mňa zniesol ešte výraznejšie spracovanie.
Prechádzame ťažkým detstvom, komplikovaným dospievaním až po náročnú dospelosť. Pri niektorých pasážach som si hovorila, koľko toho môže jeden človek vôbec uniesť. A viackrát som mala chuť Veronicu jednoducho objať a povedať jej, že na to všetko nemusí byť sama.
Nechcem prezrádzať viac zo samotného príbehu. Knihu som prečítala veľmi rýchlo, pretože som chcela vedieť, kam Veronicu jej život napokon zavedie.
Najväčšiu hodnotu tejto knihy pre mňa nemá jej literárne spracovanie, ale odvaha povedať nahlas veľmi osobný a bolestivý príbeh. A možno práve niekomu, kto si prechádza niečím podobným, môže pripomenúť, že aj po veľmi ťažkých obdobiach sa dá pokračovať ďalej.
Za túto otvorenosť a odvahu patrí Veronice môj rešpekt.
Daisy Jones & The Six
V ťažkých chvíľach treba priateľku podporiť. A v tých najťažších ju treba držať za ruku. Myslím si, že život je o tom, kto vás drží za ruku a čiu ruku sa rozhodnete držať vy.
Dočítala som ju dnes ráno. Zvyčajne recenzie nepíšem hneď. Počas čítania si zapisujem dojmy a potom nechávam príbeh chvíľu uležať v hlave, aby som ho dokázala vnímať ako celok. Pri Daisy Jones & The Six som však mala chuť písať okamžite.
Je to ľahko čitateľná kniha s výraznou atmosférou 70. rokov – plná hudby, rock’n’rollu, drog, lásky a sexu, ale aj smútku, alkoholu, obetavosti a vnútorných bojov.
Veľmi ma bavila forma, akou je príbeh napísaný. Prostredníctvom rozhovorov jednotliví členovia kapely rozprávajú o období jej najväčšej slávy, o Daisy Jones aj o tom, čo sa dialo medzi nimi. A práve tu je jedna z najzaujímavejších vecí celej knihy – každý si tú istú minulosť pamätá trochu inak. Každý má svoju vlastnú verziu pravdy.
Postupne tak nesledujete iba príbeh jednej rockovej kapely, ale aj vzťahy ľudí, ktorí spolu tvorili, milovali sa, ubližovali si, bojovali sami so sebou a zároveň sa snažili udržať pokope niečo, čo sa možno od začiatku muselo raz rozpadnúť.
Daisy Jones & The Six sa mi čítala veľmi dobre a jej hudobnú atmosféru som si užívala. Napriek tomu vo mne po dočítaní nezanechala taký silný pocit, aký som vzhľadom na jej povesť očakávala. Niektoré postavy a situácie mohli podľa mňa dostať ešte väčšiu hĺbku.
Je to však presne ten typ knihy, ktorý sa číta ľahko a rýchlo – pokojne pri vode, na dovolenke alebo počas dlhého letného večera. A ak máte radi hudbu a trochu divokú atmosféru rock’n’rollových sedemdesiatok, pravdepodobne si ju užijete ešte o niečo viac.
Ženy bez rodokmeňov
Ženy bez rodokmeňov sú pre mňa viac než len príbehom jednej ženy. Je to kniha o hľadaní vlastného miesta, identity a pocitu, že niekam patríme – témach, ktoré sú podľa mňa blízke mnohým z nás.
Hlavná hrdinka sa snaží nájsť samu seba vo svete, ktorý sa rýchlo mení a ktorý nám často podsúva predstavu o tom, kým by sme mali byť. Sociálne siete, konzumný spôsob života, vzťahy, očakávania okolia – a niekde medzi tým všetkým zostáva otázka: kto som vlastne ja?
Ľudia všeobecne veľa hovoria a málo rozmýšľajú. Ale to je asi niečo ako civilizačná choroba, ako preventívna nenávisť voči všetkému, čo nepoznáme.
Príbeh sa postupne prepája s osudmi ďalších žien. Každá z nich prežíva niečo iné, každá hľadá vlastnú cestu a každá prináša trochu iný pohľad na ženskosť, nezávislosť, lásku, materstvo aj potrebu zostať verná sama sebe.
Páčilo sa mi, že kniha nehovorí o týchto témach príliš pateticky. Katarína Želinská si pomáha iróniou a jemným humorom, vďaka čomu dokáže poukázať aj na absurdity každodenného života bez toho, aby sa vytratila hĺbka príbehu.
A možno práve preto vo mne niektoré myšlienky zostali aj po dočítaní. Nie preto, že by kniha ponúkala hotové odpovede, ale preto, že kladie otázky, ktoré si občas potrebujeme položiť samy.
Ak máte rady knihy o ženách, vzťahoch a hľadaní vlastného miesta vo svete, Ženy bez rodokmeňov podľa mňa stoja za prečítanie.
Počúvaj pieseň vetra / Pinball 1973
Začala som s Murakamiho prvými dvoma novelami – Počúvaj pieseň vetra a Pinball 1973. Musím priznať, že som čakala niečo úplne iné. Hoci som ocenila jednoduchý a priamy štýl písania, samotné príbehy ma nedokázali vtiahnuť.
Témy osamelosti, odcudzenia a zvláštnej posadnutosti vo mne tentoraz jednoducho nezarezonovali. O niečo viac ma zaujal Pinball 1973, no ani pri ňom neprišiel moment, keď by som pochopila, prečo má Murakami toľko nadšených čitateľov.
Knihy sa mi síce nečítali vyslovene ťažko, ale po dočítaní vo mne zostal skôr pocit, že som ich prečítala bez väčšej emócie. A pri knihách je pre mňa práve ten pocit veľmi dôležitý.
Rôzni ľudia sa pri mne pristavili, oslovili ma len preto, aby ma prevalcovali, prešli po mne, akoby prechádzali cez most, a už sa ku mne nikdy nevrátili.
Napriek tomuto prvému stretnutiu sa Murakamiho zatiaľ nevzdávam. Počula som a čítala o jeho tvorbe toľko nadšených názorov, že stále verím, že medzi jeho knihami nájdem tú, pri ktorej si poviem: Tak toto je ten Murakami, o ktorom všetci hovoria.
Po týchto dvoch novelách však zatiaľ zostávam mierne sklamaná. Ak by som mala hodnotiť iba podľa nich, Murakami jednoducho nie je moja šálka kávy.
Ak ste od neho čítali knihu, ktorá by mohla zmeniť môj názor, budem rada za tip.
Budem iná
Ako a hlavne kde začať? Budem iná je naozaj silný príbeh – plný protikladov, lásky, hádok, drog, napätia, kamarátstva, strát aj bojov. Príbeh, ktorý ma vtiahol a zároveň vo mne otvoril spomienky, na ktoré sa nezabúda.
Nie všetci vyhrajú, nie všetci sa vyberú tou správnou cestou a sú aj takí, ktorí úplne zlyhajú…
Ela, hlavná hrdinka, nás vtiahne do víru svojho života. Jej vzťah s Adamom je ako horúca a studená sprcha – chvíľami nežný a vášnivý, inokedy plný nedorozumení, žiarlivosti a bolesti.
Príbeh ma neskutočne pohltil najmä tým, ako realisticky autorka vykresľuje problémy mladých ľudí – tlak okolia, potrebu niekam patriť, hľadanie vlastného miesta aj to, ako ľahko sa človek môže dostať na cestu, z ktorej sa potom veľmi ťažko vracia späť.
Pri čítaní sa mi neustále vracala spomienka na môjho priateľa Riša, ktorý bojoval s podobnými problémami. Hoci je to už veľmi dávno a dodnes neviem, ako sa mu darí, niektoré pasáže mi ho pripomenuli tak silno, že mi vohnali slzy do očí.
Možno aj preto som tento príbeh prežívala oveľa osobnejšie. Pripomenul mi, aké ľahké je človeka odsúdiť a aké dôležité je namiesto toho skúsiť pochopiť, čo sa za jeho správaním skrýva. A ak sa ešte dá, podať mu ruku.
Okrem Ely sa v knihe objavuje množstvo ďalších postáv, ktoré zúfalo hľadajú svoje miesto a zmysel života. Ich príbehy sú bolestné, miestami tragické, no stále v nich zostáva aj nádej.
Zuzka Šulajová nič zbytočne neprikrášľuje. Otvorene ukazuje dôsledky drogovej závislosti a to, ako dokáže zasiahnuť nielen samotného človeka, ale aj jeho rodinu, priateľov a ľudí, ktorí ho majú radi.
Budem iná pre mňa nebola len ďalšia kniha. Bola to jedna z tých, ktoré trafia miesto, o ktorom ste možno ani nevedeli, že ho stále nosíte niekde v sebe.
Nie je to vždy ľahké čítanie, ale podľa mňa je dôležité. Pripomína, že za rozhodnutiami, ktoré zvonka nechápeme, môže byť oveľa komplikovanejší príbeh. A že nie každý boj je zvonka viditeľný.
Ak hľadáte knihu, ktorá vo vás po poslednej strane ešte chvíľu zostane, Budem iná rozhodne odporúčam.
Sedem manželov Evelyn Hugovej
Sedem manželov Evelyn Hugovej ma pohltilo prakticky od prvej strany. Taylor Jenkins Reid vytvorila fascinujúci portrét hollywoodskej legendy a príbeh, od ktorého som sa nechcela odtrhnúť.
Na začiatku som očakávala niečo ako beletrizovaný životopis ženy, ktorej život definovalo sedem manželstiev. Veľmi rýchlo som však pochopila, že táto kniha je o niečom úplne inom.
Ak sa vám naskytne príležitosť zmeniť svoj život, buďte pripravená urobiť hocičo. Tento svet nič nedáva do daru, ak niečo chcete, musíte si to vziať.
Za siedmimi manželstvami sa postupne odhaľuje omnoho väčší príbeh – o ambíciách, sláve, obetiach, tajomstvách, zrade, láske a o cene, ktorú je človek ochotný zaplatiť za život, po akom túži.
Evelynin život sa číta takmer ako film. Vzostupy a pády, veľké rozhodnutia, lásky, straty aj chvíle, keď musí voliť medzi tým, čo chce, a tým, čo od nej očakáva svet. Práve vďaka tomu som miestami úplne zabúdala, že Evelyn Hugo nie je skutočná hollywoodska hviezda.
Fascinovala ma jej sila a odhodlanie dostať sa na vrchol v prostredí, ktoré jej rozhodne nič nedarovalo. Evelyn pritom nie je dokonalá hrdinka – robí rozhodnutia, s ktorými nemusíte súhlasiť, ubližuje, chybuje a niekedy je poriadne sebecká. A možno práve preto pôsobí tak neuveriteľne ľudsky.
Veľmi ma bavila aj dejová línia Monique, mladej novinárky, ktorú si Evelyn vyberie, aby zaznamenala jej životný príbeh. Od začiatku som cítila, že za týmto rozhodnutím musí byť niečo viac – a práve postupné odhaľovanie ich spojenia dodáva príbehu ďalšiu vrstvu.
Najsilnejšia však pre mňa bola Evelynina veľká láska. Nechcem prezradiť komu patrila, pretože práve jej postupné odhaľovanie patrí k tomu najkrajšiemu na celej knihe. Tento vzťah je napísaný citlivo, bolestivo a tak uveriteľne, že som mala pocit, akoby som všetky jeho krásne aj ťažké chvíle prežívala spolu s nimi.
A práve tu pre mňa Sedem manželov Evelyn Hugovej prestalo byť iba príbehom o Hollywoode. Je to predovšetkým príbeh o tom, koho milujeme, čo sme pre lásku ochotní obetovať a koľko zo seba niekedy ukrývame len preto, aby nás svet prijal.
Ak hľadáte román, ktorý vás prenesie do zlatých čias Hollywoodu, ale zároveň v sebe nesie oveľa hlbší príbeh o láske, identite, ambíciách a životných rozhodnutiach, túto knihu rozhodne odporúčam.
Pre mňa je to jedna z tých kníh, pri ktorých po poslednej strane nezatvoríte iba obálku. Ešte dlho nad ňou premýšľate.
Manifest mladej ženy
Manifest mladej ženy som prečítala na jedno posedenie. A to doslova. Je jednoduchá, ľahko čitateľná, motivujúca a plná myšlienok, pri ktorých sa človek aspoň na chvíľu zastaví.
Nie je to kniha s komplikovaným príbehom ani hlbokou dejovou líniou. Je skôr zbierkou myšlienok a pripomienok o vzťahoch, sebahodnote, ženskosti a o tom, že svoju hodnotu by sme nikdy nemali odvodzovať od toho, či máme po svojom boku partnera.
Chceme ľúbiť. To, či máš vzťah, či nie, v tom netkvie tvoja hodnota, ani šťastie.
Páči sa mi najmä posolstvo knihy. Pripomína veci, ktoré možno všetky niekde vnútri vieme, no občas potrebujeme, aby nám ich niekto povedal nahlas. Aby sme sa neporovnávali, nezabúdali na seba a vedeli, že nemusíme spĺňať predstavy ostatných o tom, ako by mal náš život vyzerať.
Osobne by som ju pokojne zaradila medzi „povinné“ čítanie pre dievčatá a mladé ženy. Nie preto, že by prinášala úplne nové životné pravdy, ale preto, že ich podáva jednoducho, zrozumiteľne a spôsobom, ktorý dokáže povzbudiť.
Zároveň práve v tej jednoduchosti vidím aj jej hranice. Niektoré myšlienky by si podľa mňa zaslúžili ísť viac do hĺbky a miestami som mala pocit, že zostávame skôr pri pekných a motivačných vetách. Preto u mňa tentoraz zostáva hodnotenie na troch bodoch z piatich.
A jednu praktickú výhradu predsa len mám – zvolenú farbu písma. Vizuálne je originálna, ale pri večernom čítaní pod lampou pre mňa nebola práve najlepšie čitateľná.
Aby bolo viac takých dobrých, pozorných a láskavých žien, čo držia spolu, podporujú sa, načúvajú si.
A k tomu pridávam svoje malé želanie: aby bolo viac autoriek, ktoré dokážu ženy povzbudiť, a viac kníh, ktoré nám pripomenú, že podporovať jedna druhú má stále zmysel.
